Katastrofy. Zdivočená Zem.

ZDIVOČENÁ ZEM

Oddávna ľudstvo pozná prejavy takých mohutných síl, ako sú ničivé zemetrasenia, hrozivé erupcie sopiek, zradné zosuvy, neskrotná sila vody a iné.

Tieto geologické procesy sú spojené s geologickými, prirodzenými príčinami, vyvolanými „dýchaním Zeme“. Pohybujúc sa v kozmickom priestore nepredstaviteľnou rýchlosťou, Zem dýcha. Jej dýchanie sa prejavuje v neprestajných pohyboch obrovských litosférických platní (kontinentov) po zlomoch, vo vývoji seizmických pásiem s prejavmi vulkanizmu, zemetrasení a cunami, v cyklickosti zmien klímy so striedaním období otepľovania a ochladzovania, v pulzácii povrchu, spôsobenej slapovými silami príťažlivosti Mesiaca, Slnka, iných planét a najbližších hviezd.

Človek je bezmocný pred týmito nezdolnými silami prírody a nemôže im vzdorovať. Avšak okrem takýchto planetárnych procesov, ukazujúcich moc neriadených síl prírody, existujú aj užšie lokalizované udalosti a javy. Spolu so všetkými blahami, ktoré priniesol technický a vedecký pokrok, vošla do sveta aj hrozba nového nebezpečenstva – porušenie prírodnej rovnováhy. Človek zasahuje do harmonickej existencie planetárnych obalov: atmosféry, hydrosféry aj litosféry, a nezriedka narúša chod prirodzených procesov, ktoré v nich prebiehajú. Takýmito narušeniami bývajú často nepremyslená zástavba územia, nesprávny výpočet odolnosti budovaných stavieb a konštrukcií, nevhodné uloženie systému zásobovania vodou, zlé projektovanie banských diel, neschopnosť spravovania vodných zdrojov a mnohé iné. Toto všetko môže viesť k poklesnutiu pozemkov, zrúteniu budov a konštrukcií, k zosuvom, závalom, lavínam, k vzniku háld, záplavám a mnohým iným problémom.

Ale toto všetko bledne v porovnaní s rozsahom prirodzených prírodných katastrof, kde je človek iba obyčajným účastníkom či svedkom.  

Aby bolo  možné odvrátiť alebo aspoň minimalizovať tragické následky živelných pohrôm, je potrebné poznať príčiny, ktoré ich vyvolávajú.

ZEMETRASENIA

Najväčšie škody počas zemetrasení spôsobuje vlnenie zemského povrchu pod vplyvom samotných rázových vĺn. Existujú dva hlavné typy vĺn, ktoré sa veľmi rýchlo pohybujú v horninách. Sú to primárne, pozdĺžne seizmické vlny (P-vlny) odrážajúce kompresné deformácie a sekundárne, priečne seizmické vlny (S-vlny), ktoré sú spojené so šmykovými deformáciami.

Rýchlosť vĺn závisí od typu horniny, v ktorej sa šíria – P-vlny sa zvyčajne pohybujú rýchlosťou 7,5 km/s, čo je dvakrát viac ako rýchlosť S-vĺn. S oveľa nižšou rýchlosťou sa šíria tzv. povrchové vlny. Pohybujú sa približne dvakrát pomalšie ako S-vlny, ale líšia sa najväčšou amplitúdou, čím vlastne zapríčiňujú najsilnejšiu deštrukciu, otriasajúc zemský povrch. Povrchové pohyby zvyčajne netrvajú dlhšie ako minútu. Potom vymenované typy vĺn slabnú. A vystriedajú ich DOTRASY – dodatočné impulzy vlnového pohybu, ktoré môžu pokračovať počas mnohých dní. Dosť často bývajú pomerne silné a ničivé.

Intenzita zemetrasenia sa meria buď v stupňoch, alebo sa vyjadruje jeho magnitúdou. Magnitúda sa posudzuje podľa Richterovej stupnice od 1 do 9. Ak je magnitúda rovná napríklad 5, tak to znamená, že energia daného zemetrasenia 10 násobne prevyšuje energiu, uvoľnenú pri zemetrasení s magnitúdou 4. Sila zemetrasení v stupňoch býva registrovaná podľa Mercalliho stupnice číslicami od I. po XII.

Zemetrasenia sú úzko spojené so zlomami. V mnohých častiach zemskej kôry pôsobia orientované sily, vyvolávajúce pomalú pružnú deformáciu hornín. Tieto napätia postupne narastajú a nakoniec prevýšia tú medzu, ktorú horniny môžu vydržať. Vrstvy hornín sa rozrušujú a dochádza k ich posunu pozdĺž trhliny, čo trvá dovtedy, kým napätie nezmizne. Následkom týchto pohybov a uvoľnenia obrovskej energie vznikajú rázové vlny, vyvolávajúce zemetrasenie. 

Dotrasy (následné otrasy), ktoré sprevádzajú zemetrasenie a nie sú registrované tam, kde došlo k hlavnému otrasu, sú spôsobené prenosom deformácie na priľahlé masy hornín. Čiže dochádza k pružnému obnoveniu rovnováhy napätí. Rozšírenie zemetrasení na našej planéte súvisí s rozmiestnením zlomov, najmä aktívnych.

Divergencia (rozchádzanie) tektonických platní „Thingvellir“ na Islande. Konvergencia (zbiehavosť) tektonických platní.
                                 

Vrchná časť zemskej kôry so strednou hrúbkou (mocnosťou) 60 km pozostáva z asi desiatich obrovských blokov-platní, ktoré samotné sú relatívne stabilné. Tieto platne sa presúvajú, kĺžuc sa po vnútorných plastických vrstvách Zeme, ktoré sú v takmer neustálom, veľmi pomalom pohybe pod vplyvom konvekčných prúdov, stúpajúcich z vysokoteplotných hlbín. Takto sú hranice medzi platňami geologicky aktívnymi zónami. Jedny platne sa pohybujú navzájom v ústrety a niekedy sa dokonca aj prekrývajú, druhé sa rozchádzajú do strán, tretie sa kĺžu pozdĺž hraníc v opačných smeroch. Každý typ týchto pohybov vyvoláva určité typy zlomov a všetky vyvolávajú zemetrasenia. Na rozdiel od pohybujúcich sa prihraničných zón sú samotné platne stabilné, v ich hraniciach veľké hlbinné zemetrasenia nebývajú.

Tektonické platne

Dve tretiny najväčších zemetrasení na svete pripadajú na Tichooceánsky pás.

Táto najaktívnejšia seizmická zóna sa rozprestiera pozdĺž hraníc niekoľkých platní. Druhý obrovský seizmický pás je zistený pozdĺž hraníc od maličkého Bandského súostrovia na východe Indonézie smerom k Himalájam a ďalej do Stredomoria. I keď celkový počet zemetrasení je v tomto páse menší ako v Tichooceánskom, no 75 % obetí zemetrasení na celom svete pripadá na tento pás kvôli vysokej hustote osídlenia.

Trochu histórie

Deštrukcia mesta Jokohama, Japonsko, 1. septembra 1923 / Pacifická litosférická platňa

Zemetrasenia spôsobujú obrovské škody Japonsku, rozkladajúcemu sa blízko hraníc troch veľkých platní. 1. septembra 1923 spôsobilo zemetrasenie s magnitúdou 8,3 s epicentrom v zálive Sagami skazu v Tokiu a Jokohame. Ale ešte väčšie škody spôsobili pri tom vzniknuté požiare. Viac ako polovica Tokia a celá Jokohama zhoreli do tla. Počet obetí bol hrôzostrašný. Zo 40 000 ľudí, ktorí sa zhromaždili v mestskom parku, zachraňujúc sa behom z horiacich obydlí, zostalo nažive len 2 000, ostatní sa udusili v dyme. V dôsledku tohto zemetrasenia zahynulo 142 800 ľudí.

Tokio, Jokohama, Lisabon, Skopje, Guatemala, Managua, San Francisco a mnohé iné mestá sveta boli svojho času prakticky zotreté zemetrasením z povrchu Zeme. Peru – 1970, Kalifornia – 1971, Nikaragua – 1973, Filipíny – 1976. Všetky tieto zemetrasenia súvisia s Tichooceánskym pásom.

Stredozemné more

Stredozemné more tiež patrí k aktívnym častiam Zeme. V rámci seizmického pásu Himaláje-Stredomorie zaberá veľké teritórium Turecko. Táto krajina bola vystavená zemetraseniam počas celej svojej histórie. V roku 1939 počas zemetrasenia s magnitúdou 7,9 v meste Erzincan zahynulo 40 000 ľudí. Odvtedy v Turecku došlo k 20 zemetraseniam, ktoré vzali ďalších 20 000 ľudských životov. Posledné z nich s magnitúdou 7,6 zotrelo zo zemského povrchu mesto Muradiye blízko jazera Van. Množstvo obetí presiahlo 4 000 . Zemetrasenia v Turecku sú spojené so zónou Anatólskeho zlomu, ktorý tvorí hranicu medzi obrovskou Eurázijskou platňou a veľkou Africkou platňou. Turecký blok je zovretý medzi nimi. Po Anatólskom zlome prebieha horizontálny posun južného bloku na západ približne o 10 cm/rok.   

Zlom San Andreas, Kalifornia, USA

Zlom San Andreas, najznámejší na svete, prechádza takými veľkými a bohatými mestami, ako sú San Francisco a Los Angeles. 

Línia tohto aktívneho zlomu prebieha zo severozápadu na juhovýchod temer popri pobreží južnej Kalifornie. Tento zlom je veľkým priečnym posunom, vytvoreným dnom Tichého oceánu spolu s úzkym pruhom brehu, ktoré sa posúvajú pozdĺž amerického kontinentu rýchlosťou okolo 6,5 cm/rok. Neustály posun po týchto zlomoch zapríčiňuje mnohopočetné kalifornské zemetrasenia.

Pre zemetrasenia sú typické mnohé sprievodné javy, ktoré značne zosilňujú paniku a zvyšujú počet obetí. Najznámejšou skutočnosťou je vznik trhlín v zemi, ktoré pohlcujú ľudí, zvieratá i domy, dokonca aj celé dediny. V mestských štvrtiach sa budovy rozpadávajú na časti. Vznikajú pritom požiare, keďže sa poškodzujú plynovodné potrubia a dochádza ku skratom v popretŕhaných elektrických rozvodoch. V kopcovitom teréne dochádza k zosuvom. V pobrežných oblastiach nebezpečenstvo predstavujú gigantické vlny, známe ako cunami. Môžu prekonávať moria a oceány, prevaliť sa ponad mestá a devastovať všetko na svojej ceste.

Na juhovýchodnom konci ostrova Jamajka, kde sa dvíhajú Modré hory, existuje veľký chránený záliv. Predeľuje ho dlhá piesočná kosa Palisadeous. Za touto kosou sa rozkladá nádherný prirodzený prístav Kingston Harbour, na ktorého brehoch vyrástlo mesto Kingston – hlavné mesto a hlavný prístav Jamajky. Ale prístav sa nenachádzal vždy v Kingstone. Skoršou kolóniou bol Port Royal, ktorý ležal práve na konci kosy Palisadeous, ťahajúcou sa do dĺžky 13 km. Port Royal sa stal strediskom pirátskeho sveta v Karibskom mori, nazývali ho hlavným mestom Henryho Morgana podľa mena slávneho piráta. Mesto bolo obchodným centrom obrovskej oblasti a život tam kypel dňom i nocou.

Mesto Port Royal, juhovýchodné pobrežie Jamajky. Zvyšky mesta v hĺbke 15 m.  

Ale tomu všetkému nastal koniec. Krátko pred poludním 7. júna 1692 zasiahlo Port Royal zemetrasenie, vzdúvala sa a „pučala“ zem, kývali a rúcali sa domy. Obrovské trhliny v zemi sa roztvárali a zvierali. Piesok a štrk, na ktorých bolo postavené mesto, sa ponárali do mora, dve tretiny mesta sa skryli pod vodu. V prístave sa vzdúvali obrovské vlny – mnohé lode sa prevrátili, niektoré boli vyvrhnuté na breh. Najväčšia vlna vznikla pri ustúpení mora z prístavu, ale skoro po svojom návrate sa s hukotom osopila na mesto a v okamihu ho pokryla. Za tri minúty zahynulo 2 000 ľudí a Port Royal zmizol navždy pod vodou.  

Zemetrasenie na Aljaške 1964, mesto Anchorage po zemetrasení   

„Zemetrasenie na Veľký piatok“, ku ktorému došlo na Aljaške 27. marca 1964, bolo jedným z najväčších, kedy známych ľudstvu – jeho magnitúda dosiahla približne 8,5. Ak by sa to stalo v hustejšie osídlenej oblasti, stalo by sa to najväčšou živelnou pohromou všetkých čias. Toto zemetrasenie bolo nezvyčajné tým, že trvalo takmer 4 minúty. Za tú dobu sa celá hrubá vrstva hliny a štrku dala do pohybu, smerom k moru sa rozvinul obrovský zosuv, ktorý odsunul more od brehu o 800 m. Dokonca aj v tak málo obývanej oblasti akou je Aljaška, zahynulo 100 ľudí a spôsobené škody presiahli 300 miliónov dolárov.

Obrovské zosuvy spôsobilo zemetrasenie v roku 1920 v provincii Gansu na severe Číny. Došlo k stovkám zosuvov, z ktorých jeden bol taký veľký, že posunul cestu o viac ako 800 m. Mnohí roľníci tu žili v jaskynných domoch, vyrytých vo svahoch lesnatých vrchov. V dôsledku zemetrasenia boli jaskynné obydlia okamžite zničené a pochovali všetkých, ktorí sa v nich nachádzali. Zahynulo 100 000 ľudí. Počas zemetrasenia v roku 1923 v Japonsku zosuv červenozeme prehradil horskú riečku nad zálivom Sagami. Vznikol bahnotok hlboký 15 m, ktorý sa prehnal údolím nadol a zniesol do mora domy, cesty, železničnú stanicu i vlak s 200 cestujúcimi. Zachrániť sa nepodarilo nikomu.

V dôsledku zosunutia ílovitých usadenín pri zemetrasení v talianskej Kalábrii v roku 1783 zahynulo 30 000 ľudí.

Lavíny

Huascaránska lavína, Andy, Peru   

Okrem zosuvov zemetrasenia vyvolávajú aj lavíny. Jednou zo silných bola lavína, ktorá vznikla na príkrej hore Nevado Huascarán v peruánskych Andách. Takmer na samom vrchole tejto hory vysokej cez 6700 m sa od snehovej rímsy odtrhol ľadový blok dlhý 800 m a spustil sa nadol po vertikálnom západnom svahu. Po prekonaní asi kilometra sa blok rozpadol, čiastočne sa roztopil od trenia, zmiešal sa s miliónmi ton rozrušenej horniny a zamieril ďalej dolu svahom. Ohromná masa tiekla ako bahnotok a spustila sa o tri kilometre nižšie, prejdúc pritom po svahu 13 km. Pohybovala sa rýchlosťou do 400 km/hod – tak rýchlo, že miestami kĺzala na vzduchovom vankúši nad kríkmi a iným rastlinstvom, nedotýkajúc sa ich. Uháňajúc po bočnom údolí, zamierila lavína do hlavného údolia Callejón de Huaylas. V mieste ich spájania ležala dedina Ranrahirca, po ktorej nezostalo ani stopy. 

Cunami

Cunami v Japonsku 11. marca 2011. Zaregistrovaná výška vlny okolo 40 m.   .

V pobrežných oblastiach k najhroznejším javom, sprevádzajúcim zemetrasenia, patria cunami.

Cunami je japonský termín, označujúci nezvyčajne veľkú morskú vlnu. Pôvod cunami je vo väčšine prípadov seizmický, hoci ich príčinou môžu byť tiež podmorské zosuvy alebo erupcie sopiek. Seizmické cunami vznikajú tam, kde dochádza v podmorských zlomoch k značným vertikálnym presunom. Také zlomy sú všeobecne rozšírené pozdĺž pobrežia Japonska, Aleutských ostrovov a Južnej Ameriky.

V otvorenom oceáne majú cunami malú amplitúdu a veľmi veľkú dĺžku vĺn. Pritom vlny nasledujú jedna za druhou v časových intervaloch od 5 minút do 1 hodiny, pohybujúc sa rýchlosťou okolo 640 km/hod. Ale keďže sa pri hnaní na pevninu rýchlosť znižuje a výška vĺn zväčšuje, tak sa môžu vzdúvať aj 30 m nad normálnu hladinu mora.

Najničivejšie zo všetkých známych cunami sa osopilo na husto osídlené pobrežie Bengálskeho zálivu na severe Indie v roku 1876, ktoré pripravilo o život asi 200 000 ľudí. O 20 rokov neskôr najsilnejšie cunami, aké bolo kedy pozorované v Japonsku, zasiahlo pobrežie regiónu Sanriku na severovýchode ostrova Honšú. Zahynulo vtedy 27 000 ľudí. V obidvoch prípadoch výška vĺn prevyšovala 25 m.

Prvého apríla 1946 došlo cunami, ktoré vzniklo pri Aleutách, k mestu Hilo na Havajských ostrovoch a usmrtilo 159 ľudí.  

Ráno 1. novembra 1755 v hlavnom meste Portugalska, Lisabone, neexistovali nijaké príznaky blížiacej sa katastrofy. O 9:30 predpoludním sa rozľahol zvuk, podobajúci sa podzemnému hrmeniu, a zem sa otriasla silnými otrasmi, ktoré trvali o niečo viac ako 6 minút. Mesto sa premenilo na hromady trosiek, zahynulo 60 000 ľudí. Bol to deň všetkých svätých a stovky ľudí, ktorí prišli na bohoslužby, zahynuli pod troskami kostolov. Mnohí mešťania sa pokúsili opustiť rúcajúce sa a horiace mesto. Prepravili sa cez rieku Tajo a zhromaždili sa na jej brehu. O 11-tej sa nad nábrežím prehnala cunami. Očití svedkovia, nachádzajúci sa v člnoch, videli, ako vlna skryla nábrežie i ľudí. A keď voda ustúpila, po masívnom kamennom nábreží a ľuďoch nezostala ani stopa. Nábrežie sa spolu s ľuďmi pohrúžilo do piesčitej pôdy.   

Veľká lisabonská tragédia, r. 1755, Portugalsko   

28 rokov po katastrofe v Lisabone, v r. 1783, došlo k silnému zemetraseniu v regióne Kalábria v južnom Taliansku. Presne tu došlo v roku 1908 k ešte jednému strašnému zemetraseniu, ktoré vzalo život 100 000 ľuďom.

Epicentrum najsilnejšieho zemetrasenia v Číne, ku ktorému došlo 23. januára 1556, sa nachádzalo v provincii Šen-si v údolí rieky Wei pred jej sútokom so Žltou riekou (Chuang-che). Celé mestá sa prepadávali do rozmoknutej pôdy v priebehu niekoľkých sekúnd. K impulzu došlo o piatej ráno, ľudia boli doma. Zahynulo 830 000 ľudí.

28. júla 1976 došlo 160 km od Pekingu k veľmi silnému zemetraseniu – mesto Tangšan bolo zrovnané so zemou, obrovské trhliny pohlcovali budovy, nemocnice, ľuďmi preplnené vlaky. V 1,5 miliónovom meste zahynulo 655 237 ľudí.

Toto zďaleka nie je úplný zoznam všetkých známych katastrof na Zemi, spojených so zemetraseniami. Avšak počet ich obetí privádza do úžasu. So zohľadnením povedaného treba za ochranu pred zemetrasením pokladať rajonizáciu teritórií podľa stupňa seizmickej hrozby, s cieľom držať sa od nich čo najďalej.   

SOPKY

Erupcia sopky je najúchvatnejším predstavením v prírode. K erupcii dochádza tam, kde sa roztavená hornina alebo magma dvíha k povrchu zemskej kôry..

Erupcia sopky Šiveluč, Kamčatka. Všeobecná stavba sopiek.

Magma vzniká pod vplyvom vysokých teplôt v lokálnych dutinách v hĺbke, zriedkavo prevyšujúcej 120 km. K obrovskej mase roztaveného materiálu v jadre Zeme nemá žiadny vzťah. Ak sa žeravá magma po vystúpení k povrchu vylieva v podobe tekutej roztavenej horniny, nazýva sa „LÁVA“. Láva a sopečný popol, tvorený úlomkami hornín, sú dva základné komponenty každej sopky. Avšak v ostatnom majú rozličné sopky málo zhôd. Paricutín napríklad soptil 9 rokov a potom sa jeho aktivita rýchlo a úplne ukončila, kým na pobreží Talianska pomerne slabé erupcie sopky Stromboli začali ešte v prehistorických dobách a pokračujú doteraz. Sopky na Havajských ostrovoch počas mnohých storočí neustále chrlia obrovské množstvá lávy a Krakatau sa stal slávnym vďaka svojmu jedinému gigantickému výbuchu. 

Dnes sa na svete vyskytuje okolo 500 sopiek, ktoré možno pokladať za aktívne, keďže vybuchovali v historickej dobe. Oveľa väčší počet sopiek patrí k neaktívnym, keďže je známe, že nevybuchovali tisícky rokov. Ale taká sopka sa v ktoromkoľvek okamihu môže stať aktívnou. Sopka Lamington na Novej Guinei bola považovaná za neaktívnu, ale v roku 1951 došlo k jej silnej erupcii. Sopky bývajú nazývané vyhasnutými v tom prípade, ak nemôže dôjsť k novej erupcii, teda keď zmena geologických podmienok spravila aktívnu sopku úplne bezpečnou.

Sopky bývajú rozličných typov: trhlinové, stratovulkány i explozívne sopky. Sopka Laki na Islande je typickým trhlinovým typom.

Krátery Laki 

Trhliny Laki sú líniou sopečných sopúchov s dĺžkou okolo 25 km. Takéto sopky zvyčajne vyvrhujú obrovské množstvo lávy. Erupcia Laki v roku 1793 bola erupciou s najväčším objemom lávy na svete. Láva bola tvorená tekutým bazaltom. Údolie rieky Skaftar, majúce hĺbku 180 m, bolo po vrch zaplnené lávou. Čelo lávového prúdu vysoké 30 m postúpilo dolu údolím o 60 km. Kde-tu láva vyšplechla cez okraj údolia a rozliala sa po planine 15 km širokým prúdom. Údolie inej rieky – Hverfisfljót, prúd lávy zaplnil v dĺžke 50 km. Za 6 mesiacov sa z trhliny vylialo 12 km³ bazaltu, ktorý pokryl plochu 560 km². Na svojej ceste láva pohltila 13 fariem. Rieky, ktoré sa odklonili zo svojho obvyklého toku, zatopili obrovské plochy. Potopu zosilnil lávou rozohriaty ľad z ľadovcov. Zahynuli ¾ kusov dobytka a následne od hladu 10 000 ľudí. Asi jednou z najznámejších sopiek je Vezuv, typický stratovulkán na juhu Talianska.   

Vezuv, Taliansko

V roku 79 n. l. to bol kužeľovitý vrch, týčiaci sa nad Neapolským zálivom, ktorý bol považovaný za vyhasnutú sopku.

Ľudia žijúci v blízko ležiacich mestách a dedinách prosperovali. Rímska ríša bola na samom vrchole svojej moci. Vhodné svahy Vezuvu boli obhospodarované poľnohospodárskymi kultúrami takmer po samý vrchol a prinášali bohaté úrody. A tomuto všetkému bolo súdené zhynúť.

Skoro ráno 24. augusta 79 sa nad sopečným kužeľom Vezuvu zdvihol mrak popola a pary. Spočiatku málokto na to obrátil pozornosť a pokračoval normálny život. Avšak pokoj rýchlo opustil všetkých, keď z Vezuvu začali vylietavať a stúpať vysoko do neba popol a úlomky hornín. Dva dni a dve noci sa toto všetko sypalo na okolité dediny. Vo vzduchu sa nahromadilo také množstvo popola, že sa slnko úplne skrylo a nastala tma ako vo vreci. Nebolo možné vyjsť von bez prikrytia hlavy vankúšmi, pretože spolu s popolom z oblohy leteli veľké kamene. Jedovaté plyny sťažovali dýchanie. Nahromadenie statickej elektriny v popole vyvolávalo silné blýskanie. Neprestávali ani zemetrasenia. Vplyvom cunami v Neapolskom zálive more tu ustupovalo, tu sa opäť vylievalo na breh. Za deň živel úplne vyčerpal ľudí, tí ustali a zoslabli a rátali s tým, že nastal koniec sveta. Tisíce z nich sa v panickom strachu hnali preč od Vezuvu na planinu, alebo v člnoch na more a väčšine z nich sa podarilo zachrániť.

Avšak úplne inak bolo v Pompejách. Toto mesto, nachádzajúce sa na záveternej strane sopky, bolo rýchlo zasypané popolom. V čase, kedy si užasnutí obyvatelia uvedomili celú vážnosť svojej situácie, boli už ulice pokryté hrubou vrstvou popola, a ten stále padal a padal z oblohy. Všetko to prebiehalo v absolútnej temnote. Obyvateľstvo zachvátila panika, mnohí sa pokúšali zachrániť behom, ale bolo príliš neskoro. Ľudia šialení od strachu a hrôzy utekali, potkýnali sa a padali, hynúc priamo na uliciach, zakrývajúc si tvár pred žeravým popolom a okamžite ich zasypal popol. Tí, ktorí sa rozhodli zostať v domoch, kde nebolo popola, hynuli zadusením od jedovatých pár. Mnohí našli svoju smrť pod rozvalinami domov, na ktorých sa rúcali strechy pod váhou popola. Pompeje sa skryli pod vrstvou popola s hrúbkou do 3 m vyše domov. Každý 10-ty obyvateľ z 20-tisícovej populácie mesta zostal ležať pod jeho ruinami.

Na druhej strane Vezuvu sa nachádzajúce mesto Herculaneum nebolo zasypané popolom padajúcim z oblohy, ale aj tak bolo odsúdené a zmizlo z povrchu Zeme. Vysoko na svahoch sopky sa nahromadili obrovské množstvá popola a keď sa prihnal sopečnou činnosťou vyvolaný prívalový dážď, táto masa sa rozmočila a zrútila sa dolu. Po svahoch sa spustili polotekuté bahenné prúdy a zatopili mesto, pokryjúc ho vrstvou hrubou 15 m. Našťastie, väčšia časť obyvateľstva stihla mesto opustiť. Erupcie besneli dva dni. Keď sa napokon skončili, preživší uvideli, že na vrchole Vezuvu vznikla kaldera – obrovský kráter s priemerom okolo 3 km. Bahnotoky postupne stvrdli a obidve mestá – Herculaneum i Pompeje ležali v zabudnutí pod vrstvou popola dovtedy, kým ich vykopávky nezmenili na dnešnú „zlatú baňu“ archeológie.

Erupcia sopky Krakatau, Indonézia   

Sopky tretieho typu sú explozívne, napríklad známa Krakatau. Jeho explózia bola možno najsilnejšou na svete. Ostrov Krakatau, ležiaci v Sundskom prielive medzi Sumatrou a Jávou, bol len časťou masívnej sopky, ledva stúpajúcou nad hladinu mora a boli na ňom tri sopúchy, zaplnené andezitovou lávou a popolom. Krakatau bola nečinná dve storočia a potom 20. mája 1883 nečakane ožila. V priebehu troch mesiacov dochádzalo k rôzne silným erupciám a vznikali mraky popola. Ostrov Krakatau nebol osídlený a ľudia, žijúci na Sumatre a Jáve, si už zvykli na permanentnú sopečnú činnosť. Ale keď 27. augusta toho istého roku došlo k štyrom silnejším erupciám, roztriasla sa celá zem naokolo. Najsilnejšia bola tretia. Jej rachot bolo počuť do vzdialenosti 5 000 km a popol bol vyvrhnutý do takej výšky, že sa rozptýlil po celej zemskej atmosfére. Obrovské mnohotonové kryhy hornín vyletúvali za orbitou Zeme do otvoreného kozmu. Cunami vyvolané explóziou sa prehnali najbližšími pobrežiami a mesto Merak, nachádzajúce sa na hornom konci zálivu, bolo spláchnuté obrovskou, 40 metrovou vlnou. Zahynulo vyše 36 000 ľudí. Krakatau vyletel do povetria a veľká časť ostrova jednoducho zmizla.

Taká obrovská sila explózie sa vysvetľuje tým, že v ranom štádiu erupcie, ku ktorej došlo na úrovni mora, vznikli trhliny. Cez ne morská voda prenikla do magmatických komôr, kde sa vytvorilo obrovské množstvo pary. Tlak vodnej pary a sopečného plynu spôsobil obrovský výbuch.

Morská voda možno zohrala svoju rolu aj pri grandióznej explózii na Santoríne – najjužnejšom ostrove súostrovia Kyklady v Egejskom mori. 

Ostrov Santorín (v staroveku Théra) v Egejskom mori, Grécko    

V roku 1 500 pr. n. l. priemer ostrova dosahoval okolo 16 km a v jeho strede sa týčil ohromný sopečný kužeľ. Ostrov bol husto obývaný. Počet obyvateľov mesta Akrotiri na južnom konci ostrova dosahoval 30 000 ľudí. Bolo to jedno z hlavných miest minojskej civilizácie, ktorej centrom bol ostrov Kréta, ležiaci 110 km južnejšie.

Približne v roku 1470 pr. n. l. došlo k zemetraseniam, ktoré otriasli celý ostrov. Spočiatku ľudia húževnato odolávali vrtochom živlov a nezdávali sa, ale nakoniec opustili ostrov. Dodnes v pochovanom meste Akrotiri nebola nájdená ani jedna ľudská kostra. Evakuácia bola včasná, pretože onedlho ostrov Santorín explodoval. Hrúbka vrstvy tefry (sopečného popola) v niektorých oblastiach ostrova dosiahla 60 m a dokonca aj na Kréte dosiahla okolo 10 cm. Santorín sa rozpadol, centrálny kužeľ sopky sa prepadol do obrovskej kaldery a útesmi rozčlenený okraj ostrova sa ponoril do mora, ktorého hĺbka tu dosahovala 300 m. Zostal malý ostrov Nea Kameni, vytvorený v strede kaldery malou následnou sopkou, ktorej činnosť pokračuje doteraz. Zánik mesta Akrotiri nebol jediným následkom desivej explózie Santorínu.

Na všetky strany sa rozišli obrovské sopečné cunami, prinášajúc strašnú deštrukciu. Výška vĺn na severnom pobreží Kréty dosiahla 50 m. Santorín možno nazvať jednou z najzradnejších sopiek, aktívnych v historickej dobe. Približne v roku 1450 pr. n. l. nastal koniec veľkej minojskej civilizácie.

Rozprávanie o zničení a zmiznutí ostrova a veľkého mesta sa so strachom odovzdávalo z úst do úst medzi národmi, obývajúcimi Stredomorie a príbeh ostrova Santorín vošiel do mytológie ako legenda o zmiznutej Atlantíde..