Katastrofy. Zdivočená Zem.

ZDIVOČENÁ ZEM

Oddávna ľudstvo pozná prejavy takých mohutných síl, ako sú ničivé zemetrasenia, hrozivé erupcie sopiek, zradné zosuvy, neskrotná sila vody a iné.

Tieto geologické procesy sú spojené s geologickými, prirodzenými príčinami, vyvolanými „dýchaním Zeme“. Pohybujúc sa v kozmickom priestore nepredstaviteľnou rýchlosťou, Zem dýcha. Jej dýchanie sa prejavuje v neprestajných pohyboch obrovských litosférických platní (kontinentov) po zlomoch, vo vývoji seizmických pásiem s prejavmi vulkanizmu, zemetrasení a cunami, v cyklickosti zmien klímy so striedaním období otepľovania a ochladzovania, v pulzácii povrchu, spôsobenej slapovými silami príťažlivosti Mesiaca, Slnka, iných planét a najbližších hviezd.

Človek je bezmocný pred týmito nezdolnými silami prírody a nemôže im vzdorovať. Avšak okrem takýchto planetárnych procesov, ukazujúcich moc neriadených síl prírody, existujú aj užšie lokalizované udalosti a javy. Spolu so všetkými blahami, ktoré priniesol technický a vedecký pokrok, vošla do sveta aj hrozba nového nebezpečenstva – porušenie prírodnej rovnováhy. Človek zasahuje do harmonickej existencie planetárnych obalov: atmosféry, hydrosféry aj litosféry, a nezriedka narúša chod prirodzených procesov, ktoré v nich prebiehajú. Takýmito narušeniami bývajú často nepremyslená zástavba územia, nesprávny výpočet odolnosti budovaných stavieb a konštrukcií, nevhodné uloženie systému zásobovania vodou, zlé projektovanie banských diel, neschopnosť spravovania vodných zdrojov a mnohé iné. Toto všetko môže viesť k poklesnutiu pozemkov, zrúteniu budov a konštrukcií, k zosuvom, závalom, lavínam, k vzniku háld, záplavám a mnohým iným problémom.

Ale toto všetko bledne v porovnaní s rozsahom prirodzených prírodných katastrof, kde je človek iba obyčajným účastníkom či svedkom.  

Aby bolo  možné odvrátiť alebo aspoň minimalizovať tragické následky živelných pohrôm, je potrebné poznať príčiny, ktoré ich vyvolávajú.

ZEMETRASENIA

Najväčšie škody počas zemetrasení spôsobuje vlnenie zemského povrchu pod vplyvom samotných rázových vĺn. Existujú dva hlavné typy vĺn, ktoré sa veľmi rýchlo pohybujú v horninách. Sú to primárne, pozdĺžne seizmické vlny (P-vlny) odrážajúce kompresné deformácie a sekundárne, priečne seizmické vlny (S-vlny), ktoré sú spojené so šmykovými deformáciami.

Rýchlosť vĺn závisí od typu horniny, v ktorej sa šíria – P-vlny sa zvyčajne pohybujú rýchlosťou 7,5 km/s, čo je dvakrát viac ako rýchlosť S-vĺn. S oveľa nižšou rýchlosťou sa šíria tzv. povrchové vlny. Pohybujú sa približne dvakrát pomalšie ako S-vlny, ale líšia sa najväčšou amplitúdou, čím vlastne zapríčiňujú najsilnejšiu deštrukciu, otriasajúc zemský povrch. Povrchové pohyby zvyčajne netrvajú dlhšie ako minútu. Potom vymenované typy vĺn slabnú. A vystriedajú ich DOTRASY – dodatočné impulzy vlnového pohybu, ktoré môžu pokračovať počas mnohých dní. Dosť často bývajú pomerne silné a ničivé.

Intenzita zemetrasenia sa meria buď v stupňoch, alebo sa vyjadruje jeho magnitúdou. Magnitúda sa posudzuje podľa Richterovej stupnice od 1 do 9. Ak je magnitúda rovná napríklad 5, tak to znamená, že energia daného zemetrasenia 10 násobne prevyšuje energiu, uvoľnenú pri zemetrasení s magnitúdou 4. Sila zemetrasení v stupňoch býva registrovaná podľa Mercalliho stupnice číslicami od I. po XII.

Zemetrasenia sú úzko spojené so zlomami. V mnohých častiach zemskej kôry pôsobia orientované sily, vyvolávajúce pomalú pružnú deformáciu hornín. Tieto napätia postupne narastajú a nakoniec prevýšia tú medzu, ktorú horniny môžu vydržať. Vrstvy hornín sa rozrušujú a dochádza k ich posunu pozdĺž trhliny, čo trvá dovtedy, kým napätie nezmizne. Následkom týchto pohybov a uvoľnenia obrovskej energie vznikajú rázové vlny, vyvolávajúce zemetrasenie. 

Dotrasy (následné otrasy), ktoré sprevádzajú zemetrasenie a nie sú registrované tam, kde došlo k hlavnému otrasu, sú spôsobené prenosom deformácie na priľahlé masy hornín. Čiže dochádza k pružnému obnoveniu rovnováhy napätí. Rozšírenie zemetrasení na našej planéte súvisí s rozmiestnením zlomov, najmä aktívnych.

Divergencia (rozchádzanie) tektonických platní „Thingvellir“ na Islande. Konvergencia (zbiehavosť) tektonických platní.
                                 

Vrchná časť zemskej kôry so strednou hrúbkou (mocnosťou) 60 km pozostáva z asi desiatich obrovských blokov-platní, ktoré samotné sú relatívne stabilné. Tieto platne sa presúvajú, kĺžuc sa po vnútorných plastických vrstvách Zeme, ktoré sú v takmer neustálom, veľmi pomalom pohybe pod vplyvom konvekčných prúdov, stúpajúcich z vysokoteplotných hlbín. Takto sú hranice medzi platňami geologicky aktívnymi zónami. Jedny platne sa pohybujú navzájom v ústrety a niekedy sa dokonca aj prekrývajú, druhé sa rozchádzajú do strán, tretie sa kĺžu pozdĺž hraníc v opačných smeroch. Každý typ týchto pohybov vyvoláva určité typy zlomov a všetky vyvolávajú zemetrasenia. Na rozdiel od pohybujúcich sa prihraničných zón sú samotné platne stabilné, v ich hraniciach veľké hlbinné zemetrasenia nebývajú.