Neznáma geografia. Suchozemský most Taliansko-Afrika

Článek čeká na Vaši účast Tento článek čeká na překlad do anglického jazyka. Pro účast v mezinárodní skupině překladatelů pište, prosím, na email: [email protected] Článek čeká na Vaši účast Tento článek čeká na úpravu Článek čeká na Vaši účast Tento článek potřebuje korekturu. Pokud se chcete připojit, pište na email: [email protected] Článek čeká na Vaši účast Tento článek čeká na audio verzi Článek čeká na Vaši účast Tento článek čeká na video verzi. Pokud je audio nahrávka hotová, můžete si ji stáhnout a doplnit video-sérii.
Neznáma geografia. Suchozemský most Taliansko-Afrika

Číst knihu AllatRa online

Keď sa pozrieme na súčasnú mapu sveta a nájdeme na nej Apeninský polostrov, kde sa dnes nachádza Taliansko, tak uvidíme sympatickú „čižmičku“, obklopenú množstvom ostrovov, ako napríklad Ischia, Sardínia, Sicília, Korzika. A trochu nižšie, smerom k Afrike, sú rozmiestnené drobné ostrovy Maltského súostrovia (Malta, Gozo a Comino). No ukazuje sa, že geografia týchto miest zďaleka nebola vždy taká – v minulosti bola úplne iná.

Ešte pred 5 miliónmi rokov na mieste Tyrrhenského mora, alebo takmer na celej jeho ploche, s výnimkou abysálnej Tyrrhenskej panvy, existoval rozľahlý masív súše nazvaný Tyrrhenia. Objasníme, že v našich dňoch je Tyrrhenské more súčasťou Stredozemného mora pri západnom pobreží Talianska, medzi Apeninským polostrovom a ostrovmi Sicília, Sardínia a Korzika. Ale kedysi boli Afrika, Malta, Sicília a Apeninský polostrov spojené tzv. suchozemským „mostom“ – Maltídou

TyrrheniaMaltída nie sú zeme hypotetické ani legendárne, ale reálne existujúce. O týchto potopených zemiach svedčia údaje najrozličnejších vied. Vyše 20 000 km2 z plochy Tyrrhenského mora zaberá pobrežný plytkovodný šelf, ktorý bol v ére posledného zaľadnenia súšou. Rozľahlý šelf sa rozprestiera na juh od Sicílie k Afrike a ostrovu Malta. Bezpochyby medzi Sicíliou a talianskym ostrovom Pantelleria, nachádzajúcim sa smerom k pobrežiu Afriky (Tuniska), existoval ešte jeden ostrov, dnes potopený. O iných potopených ostrovoch týchto miest hovoria podvodné vrchy s plochým vrcholom – gaioty, nájdené na dne Tyrrhenského mora. Jeden celok vytvárali ostrovy Korzika a Sardínia. K Apeninskému polostrovu boli pripojené terajšie ostrovy Toskánskeho súostrovia (Elba, Montecristo, Giglio a iné). Maltské súostrovie bol spojený so Sicíliou a Sicília s Apeninským polostrovom. A ešte predtým existoval jediný most súše medzi Európou a Afrikou. Súš bola nielen v oblasti dnešného šelfu, ale aj v mieste abysálnych častí Tyrrhenského mora.

Hĺbky v Tyrrhenskom mori sú relatívne malé, ale v Tyrrhenskej panve presahujú tri a dokonca aj tri a pol kilometra. Jednako aj tu bola kedysi súš, alebo plytčina. Hovoria o tom údaje geofyziky, podľa ktorých je dno Tyrrhenského mora zložené z kontinentálnej a nie oceánskej kôry, aj zistenia morskej geológie (napríklad ulity mäkkýšov, obývajúcich plytčiny), ktoré boli objavené v usadeninách, zdvihnutých z veľkých hĺbok. Rieky, vlievajúce sa do Tyrrhenského mora, majú svoje pokračovanie v podmorských údoliach, čo hovorí o poklese súše, pričom z geologického pohľadu relatívne nedávnom.

Zánik Tyrrhenie bol spätý so sopečnou činnosťou v stredomorskej oblasti, ktorá neutíchla ani dodnes. Hovoria o tom opätovné erupcie sopky Vezuv, oheň vydychujúci ostrov-maják Stromboli i Etna, ktorej aktivita v posledných rokoch viditeľne vzrástla. Sopečná činnosť viedla k tomu, že na povrch sa z dna Tyrrhenského mora vydvihli Liparské ostrovy a mohutná sopka, nesúca meno Vavilova, vytvorila veľkú podmorskú horu. Spolu s tým v tejto oblasti počas posledných miliónov rokov dochádzalo k intenzívnemu poklesu súše.

Analogické procesy prebiehali aj južnejšie od Tyrrhenského mora. Pevninský most, spájajúci Európu a Afriku, taktiež klesol na dno. O jeho reálnosti hovoria nielen zistenia vied o Zemi, ale aj podklady vedy, skúmajúcej rozširovanie živočíchov – zoogeografie. Na ostrovoch Sicília, Sardínia a Malta boli objavené pozostatky trpasličích slonov (dnes vymretých), ktoré sa mohli dostať na tieto ostrovy iba po súši.

K zániku Tyrrhenie a Maltského mosta medzi Afrikou a Európou došlo ešte pred tým, ako boli tieto územia osídlené ľuďmi, avšak jednotlivé fragmenty tejto súše zmizli pod vodou len pred niekoľko tisíc rokmi. Blízko francúzsko-talianskej hranice sa na stredomorskom pobreží nachádza oblasť Grimaldi, známa svojimi obdivuhodne krásnymi jaskyňami-grotami. V týchto grotách boli na začiatku 20. storočia nájdené príbytky a kostry starovekých ľudí. A kým jedny patrili zástupcom „bielej“ europoidnej rasy, tak iné boli jasne negroidné. Nie je vylúčené, že tie sa dostali na juh Európy cez Maltídu, ktorej zvyškami sú okrem Malty a Sicílie aj ostrovčeky Linosa, Gozo, Pantelleria, Lampedusa a ostrovy popri pobreží Tuniska (zaujímavé je, že lebky a ostatky negroidov-grimaldijcov boli nájdené aj na Britských ostrovoch, ktoré sa preukázateľne osídľovali po pevninskom moste, ktorý sa teraz stal dnom Severného mora a Lamanšského prielivu). 

Na fotografii sú zobrazené ostrovy Maltského súostrovia (Malta, Gozo a Comino).      

Pred niekoľkými desiatkami rokov sa v tlači objavila informácia o tom, že potápač Raimondo Bucher objavil pri ostrove Linosa, zvyšku Maltídy, v hĺbke 60 m masívnu stenu a sochu z kameňa. Ale odvtedy nikto tieto objekty nevidel a niet žiadnych dôkazov, potvrdzujúcich pravdu Buchera. Na Malte a Pantellerii, ostrovčeku medzi Sicíliou a Tuniskom, boli nájdené stopy dávnej civilizácie, ktorej vek zodpovedá piatim-šiestim tisíckam rokov. Napríklad, na ostrove Gozo je pri pobreží umiestnený starobylý megalitický komplex z epochy neolitu, nazývaný Ġgantija. Je oveľa starobylejší, ako anglický Stonehenge. Skutočné múzeum pod holým nebom!

 

Ale pod vodou okolo ostrovov, javiacich sa zvyškami Maltského mostu, sa zatiaľ nepodarilo nájsť dôveryhodné stopy tejto civilizácie, jej potopených sídlisk, keramiky či monumentálnych stavieb z kameňa. Zato v Tyrrhenskom mori podmorskí archeológovia už dávno skúmajú mestá, ktoré sa potopili pod vodu, posledné pozostatky potopenej pevniny Tyrrhenie.

Cosa – tak sa nazýval prístav Rimanov, založený na brehu Tyrrhenského mora približne 140 km od Ríma. Stál na skalnatom pobreží, chránený polostrovom Monte Argentario, disponujúc tak záštitou pred napadnutím nepriateľmi a zúrivými zimnými víchricami. Vykopávky tohto prístavu sa začali v roku 1948. Objavené boli početné sklady, akvadukty, prístavné stavby vysekané do skaly i kameňolomy, kde ťažili kameň na stavby. Ale vykopávky na pevnine nemohli nič povedať o vybavení prístavu a hľadanie sa presunulo pod vodu. Po vykonaní aerofotosnímok sa podarilo objaviť vlnolam starodávneho prístavu. V roku 1969 sa začali jeho vykopávky pod vodou. Na dne mora sa podarilo nájsť 50 metrový priechod vo vlnolame i kanál, spájajúci prístavisko s otvoreným morom. Výskum prístavu Cosa ukázal, že jeho stavitelia nielen využili prirodzené podmienky (také sú všetky starodávne prístavy sveta), ale aj umelo menili pobrežnú líniu, aby zaistili bezpečnosť lodí a uľahčili vykládku tovarov. 

V roku 1959 talianski potápači informovali o náleze zvyškov dláždenej cesty a ruín stavieb – rozvalín dvoch etruských prístavov, na dne Tyrrhenského mora 60 km od ústia rieky Tiber. Ešte predtým, v 30-tych rokoch minulého storočia, zistili archeológovia, že zvyšky významných antických kúpeľov Baia, nachádzajúcich sa trochu západnejšie od Neapola na brehu Neapolského zálivu, treba hľadať nielen na zemi, ale aj pod vodou.

...Nič sa nevyrovná morskému pobrežiu milej Baie“ – písal starorímsky básnik Horácius (8.12. 65 pred n.l. – 27.11. 8 pred n.l.), unesený kúzelnou klímou a krásou tunajších miest. Urodzení Rimania a boháči postavili v Baii paláce a vily, ozdobené freskami a sochami, s drahocenným vybavením. Ako v tej dobe, tak aj teraz sa ľudia usilujú o pozemské bohatstvo, ktorému je súdené stať sa prachom. Ale pri tom všetkom je dôležité poznamenať, že v posledných rokoch stále väčšie množstvo ľudí robí voľbu smerom k duchovno-mravným hodnotám, ktoré stratiť nie je možné...

Vykopávky v zemi v okolí starodávnej Baie umožnili nájsť ruiny všetkých týchto v minulosti luxusných stavieb, sôch, bežných predmetov. V roku 1930 sa na dno zálivu Pozzuoli pri Baii spustili potápači, aby overili rozprávanie miestnych rybárov o akýchsi stĺpoch a stenách pod vodou. Skutočne, na morskom dne boli aj stĺpy, aj steny, aj antické sochy. Ale viesť vykopávky bolo veľmi ťažké kvôli mútnej vode v zálive a ťažkopádnemu potápačskému vybaveniu.

V roku 1958 nami už spomínaný potápač z Neapola Raimondo Bucher pritiahol pozornosť k potopenému mestu, keď zverejnil reportáž ilustrovanú snímkami, ktoré urobil pod vodou. Už nasledujúci rok začal na dne zálivu Pozzuoli vykopávky profesor Nino Lamboglia, jeden z pionierov podvodnej archeológie. Presnejšie, nie vykopávky, ale len predbežný prieskum, lebo pre dôkladný výskum treba ruiny Baie (zvyšky víl, mozaikami zdobené podlahy, dláždenú cestu i masívne steny) očistiť od obrovského množstva ílu, nahromadeného za 2 000 rokov. Tieto ruiny sú potopené v hĺbke do 10 metrov, ale voda v zálive je mútna. Preto Lamboglia pri svojich prieskumoch rozdelil teritórium potopenej Baie na štvorce pomocou ukotvených bójí, rozmiestnených vo vzájomných intervaloch 100 metrov. Získal 24 štvorcov – 24 predpokladaných sektorov pre vykopávky. Dnes boli z viacerých príčin vykopávky odložené.

Ako sa v hĺbke dosahujúcej 10 m ocitlo mesto-kúpele, kde oddychovali Július Caesar aj iní preslávení Rimania až do začiatku nášho letopočtu? Je jasné, že zvýšenie hladiny svetového oceánu kvôli topeniu ľadovcov s tým nemá nič spoločné, a že máme do činenia s poklesom zemskej kôry, zánikom posledných zvyškov Tyrrhenie. Ale obraz zďaleka nie je taký jednoduchý, ako sa zdal na začiatku.

V polovici 18. storočia pozornosť vedcov pritiahol veľkolepý chrám Jupitera Serapisa, stojaci na brehu Neapolského zálivu. Jeho mramorová podlaha i stĺpy s výškou do 6 metrov boli prederavené mäkkýšmi, žijúcimi iba v morskej vode. Je známe, že kedysi stĺpy pokrývala voda, čiže v tejto oblasti dochádzalo k poklesu pôdy. Ale potom sa chrám znova „vynoril“ a ocitol sa na súši. Zakladateľ súčasnej geológie Charles Lyell špeciálne prišiel do Pozzuoli, aby detailne preskúmal tento jav. V 2. storočí n.l. stál chrám na súši, potom ho k 13. storočiu more takmer celý pohltilo. Potom začalo stúpanie potopenej súše, z vody vystúpili stĺpy a polovica chrámu a iba k nemu vedúca stará cesta a kamenné bloky prístaviska Pozzuoli zostali pod vodou. Avšak potom došlo k novému poklesu súše – v časoch Lyella boli základy stĺpov skryté vrstvou vody hrubou asi 30 cm. Po polstoročí hrúbku vodnej vrstvy zmerali znova a tá bola 65 cm. Na začiatku 20. storočia hĺbka vody dosiahla 2 metre a v polovici storočia – 2,5 metra.

Lyell predpokladal, že ruiny chrámu Jupitera Serapisa a Pozzuoli sú názornou ilustráciou jeho teórie, podľa ktorej zemská kôra tu klesá, tu sa dvíha a more tu útočí na súš a tu ustupuje, ale všetko sa to deje pomaly, plavne, bez katastrof, v priebehu storočí a tisícročí. Avšak v roku 1972 sa objavila informácia o tom, že na dne zálivu Pozzuoli boli v hĺbke 6 metrov vyfotené ohromné galérie a chrám so stĺporadím, majúci dĺžku 50 metrov. Dno je posiate úlomkami rozbitých sôch, patriacich k ére cisára Traiána, panujúceho na prelome 1. a 2. storočia n.l. Za uplynulé stáročia ich mala pokryť hrubá vrstva ílu, podobná tej, aká pokrýva ruiny potopenej časti Baie. Predsa však tu ílu niet – podľa všetkého bol zmietnutý v dôsledku zemetrasenia, ku ktorému došlo v tejto oblasti pred niekoľkými desiatkami rokov. A ešte predtým pokles súše viedol k tomu, že stĺpy i sochy sa ocitli na dne Neapolského zálivu.

Ale prečo sa stĺpy i chrám pod vodou dobre zachovali, ak sa dostali na dno v dôsledku silného zemetrasenia? Možnože pokles zažil celý blok zemskej kôry, ohromná platňa, na ktorej stáli stavby? Prečo však nie až tak ďaleko od tejto potopenej stavby sa nachádzajúci chrám Jupitera Serapisa prežíval raz pokles, potom zdvih a opäť pokles? A prečo sa ocitli v 10 metrovej hĺbke stavby Baie, taktiež nepoškodené zemetrasením? Nie je spojené jej potopenie s erupciou Vezuvu, ktorý zahubil v auguste roku 79 Pompeje, Herculaneum a Stabiae?

Na tieto otázky, spojené so zánikom Tyrrhenie, začatým pred miliónmi rokov a zavŕšeným až v našej ére, je potrebné čakať odpoveď od podrobných podmorsko-archeologických výskumov na dne Tyrrhenského mora a jeho zálivov. A je to veľmi dôležité! Veď spoznaním minulosti si možno uvedomiť, čo prebieha práve teraz. Napríklad, nami vymenované udalosti minulosti sú priamymi dôkazmi toho, že geológia pobrežnej línie Talianska sa už nejedenkrát menila a pod vodou sa nachádzajú celé mestá. K podobnému môže dôjsť aj dnes. A berúc do úvahy dnešnú hustotu zaľudnenia veľkých miest Talianska (v samotnom Neapole činí viac ako 8 000 ľudí na štvorcový kilometer), také udalosti budú katastrofické.

Pre nikoho už nie je tajomstvom, že v posledných rokoch sa nielen zvýšila frekvencia zemetrasení na území Talianska, ale aj na celej planéte všeobecne došlo k nezvyčajnému nárastu prírodných katakliziem. Hľa, čo sa ohľadom tohto hovorí v knihe Anastasie Novych „Ezoosmóza:

„Udalosti sa striedali jedny za druhými, prejavujúc sa tu útržkovite, tu v globálnom rozsahu. Zrútenie obrovského mostu, smrť celosvetovo známeho náboženského činiteľa, deštrukčné zemetrasenia, záplavy, smršte, cunami, zotierajúce vlnami obývané sídla. Náhle sa prebudivšie sopky, ničiace vychrlením svojho popola a lávy všetko živé na svojej ceste. Topenie ľadových čiapok pólov, zrážky ohromných ľadových krýh. Prudký vzostup hladiny oceánov a vôd riek. Celé pobrežné megapolisy sa za niekoľko hodín šinuli pod vodu. Niektoré štáty na pobreží vôbec mizli z tváre Zeme v relatívne krátkom časovom intervale. A všetky tieto kataklizmy prebiehali akoby prílivovou vlnou – odrazu sa privalili, potom utíchali, zatým sa znova valili, len ešte s väčšou silou, väčšou deštrukciou a znova dočasne uhasínali. Na Slnku dochádzalo k neuveriteľne silným erupciám. Ostrovy a kontinenty sa posúvali zo svojich miest, zbližujúc sa dosť rýchlo do jedinej pevniny. Teplé morské prúdy zmenili svoje korytá. Ročné obdobia sa poprehadzovali. Prudké oteplenie bolo vystriedané prudkým ochladením.“  

A relácia „Prichádza to. It is coming“, ktorá vyšla 30. januára 2018, tiež obsahuje varovanie pred tým, že v skorom čase bude vo veľmi veľkom rozsahu postihnutých seizmickými udalosťami a klimatickými zmenami niekoľko štátov. A úplne najskôr na planéte „zaškrípe čižma“, čiže nejaká pre celý svet významná udalosť sa odohrá v Taliansku...

Podrobnejšie sa o klimatických zmenách možno dozvedieť z relácií „Klimatická kontrola na ALLATRA TV.

To, že sa klíma na Zemi mení – je fakt. Ale meníme sa my, ľudia? Ako sa prejaví ľudstvo pred tvárou neodvratných katakliziem a čo môže urobiť každý z nás, aby sme nielen prežili v extrémnych podmienkach meniacej sa klímy, ale aj ŽILI v spoločnosti, pre ktorú nie sú strašné žiadne kataklizmy? Odpovede na všetky tieto otázky môže každý z nás nájsť vo vyššie uvedenej relácii, ktorú si kedykoľvek možno pozrieť na internete na stránke ALLATRA TV.

 

                                                                                                               Pripravila Taťjana Jakimanskaja, Solnečnogorsk, Rusko

  
Hodnocení: 5 / 5 z 20
Zatím žádné komentáře...



VIDEO