Kataklizmy, október 2020
Erupcie sopiek, potopenie ostrovov, rekordné zrážky spôsobujúce rozsiahle záplavy, výskyt nových prepadov povrchu... To je len malý súpis katakliziem, s ktorými sa stretli obyvatelia našej planéty v októbri 2020. Všetky tieto živelné pohromy sú následkami globálnej zmeny klímy, ktorej svedkami sa stávame všetci my, obyvatelia tejto planéty.
V tejto neľahkej dobe sa ľudstvo musí zjednotiť na osnove ľudskosti. Veď keď kataklizmy nadobudnú hrozivejší charakter, dokážeme prežiť iba spolu.
Sopečná aktivita v Guatemale
8. októbra bola zaregistrovaná nová silná erupcia sopky Pacaya. Našťastie, nikto nebol zranený. Podľa údajov Národného inštitútu seizmológie, vulkanológie, meteorológie a hydrológie Guatemaly emisie popola a rozžeraveného sopečného materiálu stúpli do výšky asi 300 m. Emisie boli sprevádzané 4-mi prúdmi lávy, ktorých rozostupy dosahovali 250-300 m.
Dnes sopka ešte stále ohrozuje miestnych obyvateľov. Ľuďom žijúcim v blízkosti sopky i turistom je zakázané približovať sa k oblasti sopky a v prípade zvýšenej sopečnej aktivity sa plánuje okamžitá evakuácia.
Sopka Pacaya sa považuje za jednu z najaktívnejších bazaltových sopiek. Vyvrhnutia popola sú často sprevádzané prúdmi lávy s explóziami. Za najaktívnejší sa považuje kráter Mackenney.
Kataklizmy v Rusku
Vysoká sopečná aktivita je pozorovaná aj na aktívnej kamčatskej sopke Bezymiannyj. 22. októbra tu došlo k vychrleniu popola, ktorý vystúpal do výšky 9 000 m (výška samotnej sopky je o niečo viac ako 2 800 m). V dedinách Lazo a Atlasovo dosiahla hrúbka spadu popola 1 mm.
Geologické zmeny sú pozorované na Bajkale, najväčšom sladkovodnom jazere sveta. Ešte v septembri 2020 tu hladina vody prevýšila kritickú značku. Časť ostrovov bola úplne potopená. V októbri bolo zistené čiastočné potopenie ostrova Jarki
Ráno 16. októbra došlo v dedine Vyškov v Brianskej oblasti k prepadnutiu povrchu, do ktorého sa zosunula časť rodinného domu a došlo, žiaľ, aj k úmrtiam. Priemer prepadliny dosiahol asi 15 m a hĺbka približne 7 m.
Katastrofa v Namíbii
23. októbra bolo na brehu jednej namíbijskej pláže objavených viac ako 7 000 mŕtvych tuleňov, vyvrhnutých na breh. Príčina úhynu zvierat nie je známa. Možno je to spojené s pohybom tektonických platní.
Na základe nedávnych výskumov prišli vedci k záveru, že sa litosférické platne planéty vzájomne pohybujú v rôznych smeroch. V Afrike sa Arabská, Núbijská a Somálska tektonická platňa postupne vzďaľujú jedna od druhej, v dôsledku čoho na kontinente vznikajú zlomy. Dnes je na povrchu Afriky zaregistrovaná 56 km dlhá trhlina v etiópskej púšti. Objavená bola v roku 2005.
Prekvapujúci vodopád v Austrálii
Obyvatelia Severného teritória Austrálie sa stali svedkami zriedkavého úkazu. Silné dažde viedli k tomu, že sa v horskom masíve Uluru objavil vodopád. Podobné vodopády vznikajú na Uluru mimoriadne zriedkavo – iba v čase silných lejakov. Táto oblasť sa považuje za jednu z najsuchších v štáte (priemerne tu za rok spadne okolo 300 mm zrážok). Na konci októbra tu na niektorých miestach spadlo do 30 mm zrážok. Taký silný dážď tu nevideli už 3 roky.
Ozónová diera nad Antarktídou
Každoročne sa nad Antarktídou vytvára ozónová diera, avšak jej rozmery sa menia každý rok. Rekordne rozmernú plochu dosiahla diera v roku 2018. V roku 2020 sa znova stala jednou z najväčších za posledné roky. Plocha diery dostihla 23 miliónov km2 (pre porovnanie, plocha USA je 9,8 miliónov km2). Taká veľká ozónová diera bola spôsobená silným polárnym vírom, ktorý udržiaval konštantnú teplotu nad Antarktídou. Diera začala prudko rásť ešte v auguste a v októbri dosiahla svoju maximálnu rozlohu.
Ak nie sú ozónové diery nad Antarktídou javom výnimočným, tak nad Arktídou vznikajú zriedkavo. Na jar tohto roka bola nad severným pólom spozorovaná prvá ozónová diera za celú históriu meteorologických pozorovaní.
Hladina ozónu a zmena klímy
O vplyve výkyvov hladiny ozónu rozpráva Vladimír Syvorotkin, doktor geologicko-mineralogických vied, hlavný vedecký spolupracovník katedry petrológie na geologickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity: „V doktorskej dizertácii som sa pokúsil dokázať, že tie či oné prírodné kataklizmy vyvolávajú výkyvy v koncentrácii ozónu v atmosfére. S tým sú spojené aj anomálne teplé zimy v Rusku, alebo povedzme nezvyčajne silné hurikány v Amerike a teraz aj supertajfún, ktorý sa nedávno prehnal Japonskom, aký Japonci nevideli vyše 100 rokov“.
Od čoho však závisí hladina ozónu? Výskumy vedca ukazujú, že vplyv preukazujú výrony vodíka z hlbín Zeme: „Je to prírodný proces. Vodík je hlavným plynom Zeme a jeho hlavné zásoby sú sústredené v jadre planéty. Do atmosféry Zeme plyn postupuje cez hlbinné zlomy. Všetky ozónové diery sa rozkladajú práve nad riftovými zónami Zeme, na miestach veľkých zlomov v zemskej kôre. Práve preto dochádza k silným prírodným požiarom na jedných a tých istých miestach, napríklad v Kalifornii, hoci v Amerike je dostatok miest, kde je horúco a sucho... Ak porovnáme ozónové anomálie, tak vidíme, že zodpovedajú anomáliám počasia. Zopakujem – proces degazácie Zeme je premenlivý. Teraz žijeme v strede vzostupu jeho intenzity, ktorý sa začal práve v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia. Ale on sa môže aj zmeniť, aj to sa prv stávalo. Možno máme do činenia s „dýchaním“ Zeme. Avšak globálne otepľovanie, spojené s hromadením oxidu uhličitého, je podľa mňa absolútne vymyslená vec“.
